politika súčasť života

      Písal sa rok 1960 v Amerike. Postavili sa proti sebe dvaja kandidáti na 35. prezidenta USA.  Tradične, republikán Richard Milhous Nixon a demokrat John Fitzgelard Kennedy. Predvolebné obdobie je vo finále, vrcholí. Doteraz sa predvolebné debaty vysielali na televíznej obrazovke alebo v rozhlase. Na striedačku. Jednu z ostatných  vysielali  naraz v oboch médiách. Už v tom čase jedna spoločnosť urobila prieskum, kto v ktorom médiu, podľa divákov a poslucháčov vyhral a bol „vhodnejším“ kandidátom na prezidenta. Výsledok ma neprekvapil. Tí, čo počúvali debatu cez rozhlas, označili za „víťaza“  Nixona. Zhodli sa, že ich svojimi odpoveďami a argumentáciou presvedčil. Televízni diváci mohli okrem slova aj vidieť kandidátov a za lepšie pripraveného označili Kennedyho. Našiel som analýzu sociologického prieskumu s vysvetlením  výsledku. Dá sa to nájsť na internete  v anglickom jazyku. Veľmi zaujímavý výsledok, s ktorým sa pracuje a využíva (aj zneužíva) doteraz. Metóda je rozpracovaná do posledného detailu, do najmenších maličkostí. Tak, ako to potom je? Ako tu u ľudí funguje? Bojím sa opýtať, tak to bolo alebo bude aj pri súčasných voľbách? V starovekej  Číne mali údajne sudcovia pri výkone svojho povolania akési čierne kamene na očiach, aby nevideli obidve strany súdu a počúvali len a len slová, silu ich argumentácie. Nie obraz, nie divadielko. Vedeli, čo my už nie? Alebo to presne vedia. Zase je  to len môj názor. Každý, teda skoro každý, počul spojenie „sila siete“. V jednom z minulých  blogov som napísal, že by ma aj zaujímalo, čo, kto, formuje „pamäť  internetu“? Ako sa budú ukladať odpovede na jednotlivé otázky z histórie dávnej aj veľmi nedávnej? Budú sa pozmeňovať? Budú sa úplne meniť? Postupne meniť tak, ako chceme? Alebo niekto chce? Alebo len algoritmom? Už je taký?  Alebo sa budú podľa odpovedí prisudzovať postupne a zmenia pomyselnú pravdu? Matematicky, geometrickým radom, umelá inteligencia prisúdi počet odpovedí k „pravde“ v tom zmysle, že rovnaké odpovede od väčšiny znamenajú „asi pravdu“. Aj keď nepravda, ale matematicky je to pravda?

       Žijeme sieťami a v sieťach. Mnohí dokonca len zo sietí žijú. V poriadku, ak my, ich „followeri“, im to umožňujeme. Rešpektujem. Siete. Mnohovýznamový je názov sieť, každý si ho vysvetľuje po svojom. Aj rybár Šimom Peter chytal ryby do siete, neskôr sa stal rybárom ľudí… Vnucuje sa mi otázka: Ak my niečo hľadáme v sieti, môže aj sieť hľadať niečo v nás? Alebo len a len priamo nás?  Fikcia? Konšpirácia? Fakt, neviem. Ja sieť používam len ako doplnok. Pre mňa nemá žiadnu silu. Bez elektrickej energie sieť nefunguje. Človek áno. Sieť v človeku funguje aj bez elektrickej energie. Siete v rodinách, úzkych či širokých, stále fungujú, niekoľko tisícročí a spoľahlivo.  Tie umelé, nové, moderné  sa ich snažia zakryť. Verím, že veľa ľudí ich vidí a hlavne cíti, ľudsky, normálne. A tak ich aj používa.  Rodíme sa do sietí človečenstva. Prirodzene. Fungujeme v nich a nepotrebujeme sa o tom deliť s inými. Treba len sfúknuť prach. Zastaviť sa na chvíľu a sieť je tu. Stále väčšina a možno aj menšina túto sieť považuje za svoju prirodzenú. Sieť nás ľudí. Každý by mal v prvom rade žiť svoj vlastný život. Sebecky vlastný. Ja osobne viem žiť svoj život aj bez nazerania na iné životy. A záver len tak pre seba. Seneca: „Šťastný život je život, ktorý je v súlade s vlastnou prirodzenosťou .“