„Tam, kde človek páli knihy, upália nakoniec človeka.“ Výrok, ktorý je pripisovaný nemeckému básnikovi a spisovateľovi Heinrichovi Heinemu.
Sedím pri kávičke vo večnom meste. Rím. Spomínam si, čo si o tomto meste z histórie pamätám. Skúšame sa s manželkou navzájom. Vatikán v strede Ríma. Sídlo hlavy katolíckej cirkvi, pápeža. Spomenul som si na knihy, popisujúce útrapy vtedajších katolíkov pred tisíckami rokov v tomto meste. Kto vtedy mohol tušiť, že Rím raz bude sídlom pápeža? Alebo cisár Nero, gladiátori, monumentálny amfiteáter, neskôr pomenovaný na Koloseum. Ako sa osud a čas zahral s týmto mestom. Aké paradoxy. Fascinujúce. Kde sa začala, kam siaha história tohto nevyspytateľného mesta? Obzerám si trh kvetov. Je máj. Toľko farieb a vôní. Neverím, že sa vôbec taká krása dá predávať. Námestie sa volá Campo dei Fiori. Námestie kvetov v preklade, a to doslova. Len čo sme prišli, zaujala ma na tomto námestí socha mnícha v kapucni. Na ten výraz tváre sa nedá zabudnúť. Nádherné námestie a táto socha? Giordana Bruna presne na tomto mieste, 17. februára1600, dala zaživa upáliť rímska inkvizícia za myšlienky, ktoré dnes už pozná skoro každé dieťa. Zem a ani Slnko nie sú stredom vesmíru, vesmír je nekonečný. Už som pochopil výraz tváre spomenutej sochy. Autor ma úplne dostal. Ešte pozoruhodnejšie je, čo sa pripisuje Brunovi, ako mu prečítali rozsudok. Jeho reakcia si u mňa zasluhuje rešpekt a úctu, lebo povedal: „… vynášate nado mnou rozsudok s väčším strachom než s akým ho počúvam ja.“
Sledujem televízne správy, moderátor a dvaja politici. Obaja sa navzájom obviňujú, osočujú, urážajú. Poviete si, veď je to tak stále, nič nové pod slnkom. Spozornel som, ako jeden vykričal druhému: váš zdroj správ je čisto konšpiračný. Neviem posúdiť, či v debate bol tento výraz spomenutý právom, alebo nie. Na to máme asi povolanejších, múdrejších, tých čo sa neboja definovať správny a jedine správny názor. Rešpektujem to. Ale, čo ak, zamyslel som sa. Spomenul som si na ten výlet do Ríma, na to námestie, nie na kvety, ale na upáleného človeka, ľudskú bytosť našej spoločnej histórie, nás ľudí. Omylných. Tak, akú myšlienku vyslovil v 16. storočí Giordano Bruno? Mohli by sme ju dnešným významom slova nazvať, tak, ako pomenoval nemenovaný politik svojho protivníka? Nie, aj áno. Za mňa áno, je to môj názor. Verím, že právo na svoj názor ešte stále mám a máme. Prešlo pár sto rokov a všetko je inak. Našťastie, v tomto reálnom svete už ľudí za názory neupaľujú. Vymysleli sme aj iný svet. Virtuálny. Tam je zatiaľ, žiaľ, aj upaľovanie dovolené. Dokonca schvaľované a na dennej báze. Spoločnosť, dovolím si pripomenúť, že to sme my, to schvaľujeme. Prečo? Dokedy? Zopakujem, ako povedal básnik, viem, ale nepoviem? Nie, netrúfam si. Nestálo by za úvahu vážiť si obidva svety rovnako? Už, ak ich máme a používame. Tak, aby si čím menej ľudí muselo povedať to, čo G. B. pri vypočutí rozsudku. Alebo čím viac? Čo myslíte, vážení priatelia?
Takí jednoducho sme.Kto má iný názor,je pre... ...
Giordano Bruno ani náhodou nebol upálený za... ...
Celá debata | RSS tejto debaty