politika súčasť života

      Dopredu si odpovedám, dúfam, že nie. Ani prekročenie povestného Rubikonu sa ešte nekonalo a rieka, pevne verím, je ešte v nedohľadne… Ale po poriadku, údajne túto vetu povedal pri prekročení rieky Rubikon na severe dnešného Talianska v roku 49 pred naším letopočtom Gaius Julius Caesar. Rímsky zákon zakazoval prekročiť túto rieku, ako hranicu. Zákon, ktorý chránil Rím pred občianskou vojnou. Dnes je význam ponímaný a chápaný v zmysle nemožnosti cúvnuť prípadne zobrať svoje rozhodnutie späť, bez následkov.

      Sledujem správy, informácie podávané médiami. Každé „chŕli“ tie svoje, ten svoj „nestranný“ pohľad na dianie u nás i vo svete. Nebudem opakovať, čo si myslím o vydávaní jedného pohľadu, jedného názoru za objektívnu pravdu. To nechám na každého z vás. Osobne ani netvrdím, že môj pohľad, moje argumenty sú tie pravé, dokonca pravdivé. Nemám na to odvahu ani aroganciu. Silné slová? Verím, že ich môžem napísať. Mne to niekedy tak aj pripadá. Ale vy si máte právo, mimochodom, tak ako ja myslieť i napísať svoj názor. Svoj pohľad na „vec“. Demokracia je diskusia.

      Pozerám, a doslova s údivom, debatu politických rivalov. Úžas  a hrôza. Neverím, že sa mi to nesníva. Veď, nič nové, poviete si. Okamžite prepnem televízny program. Asi priťahujem predvolebné debaty. Už ozaj stojím v pozore, môj strach mi nedovolí prepnúť. Vyhrážky smrťou, zastrelením, ublížením detí v rodine… Nedokážem posúdiť, či je to realita, či pravda alebo dopredu  premyslený ťah.  Veľmi by som si prial, že nič z toho. Veľmi si to želám. No na druhej strane, kam sme to dopracovali? Kedy  si povieme stačilo, už dosť!  Je to už ten povestný Rubikon? Bojím sa odpovedať. Kde sa tie pomyselné „kocky osudu“ zastavia? Kam sme ich my ľudia hodili? Ktorým smerom? Kam smerujeme my ako civilizácia ?

      Na záver citát prisudzovaný Caesarovi: „Ľudia radi uveria tomu, čomu chcú uveriť.“  Naozaj?