politika súčasť života

      Prichádza leto, hoci nejako skoro. Nedávno som oslavoval Nový rok, a už je aj po  Veľkej noci. Sledujem správy, informácie ako na bežiacom páse. Čoraz častejšie mám dojem, ako keby nám médiá úplne neskryto vnucovali svoj obraz sveta a navádzali nás zriecť sa svojich vlastných skúseností, vlastnej pamäti, vlastného rozumu či vlastnej mysle. Niekedy mi to pripadá ako mediálna diktatúra. Silné slovné spojenie, čo poviete? Pritom demokracia je diskusia a rešpektovanie iného názoru.

      Egypt. Káhirské múzeum. Spomenul som si, ako nám sprievodkyňa pri kópii stély povedala, že propaganda a klamanie či zmenenie reality tu už bolo oddávna. Na jednej strane je zobrazené víťazstvo egyptského faraóna, na druhej stéle víťazstvo iného kráľa niekde v dnešnom Sudáne. Každý si prisvojil víťazstvo. Vtedy svoje videnie, svoju realitu vytesali do skaly, aby ľudia videli a rešpektovali realitu svojho vládcu. A ako to je dnes? Dnes ju „vytešú“ do počítača, do médií. Aké geniálne. Oveľa viac ľudí ju rýchlejšie „uvidí a prečíta“. Dokonca v nedávnej minulosti už aj „vyšperkovali“ tento spôsob na jednotné, jednopolárne videnie  sveta na „ministerstvo propagandy“. Kde to bolo a ako sa to skončilo, vieme všetci. Mám zimomriavky, ako som si na túto časť dejín spomenul. Prečo tak rýchlo zabúdame?

      Virtuálna realita, ako sme ju nazvali,  ako  prostredie vymodelované počítačom. Mne sa viac páči  ako „divadlo zážitkov“ (Morton Heilig). Je ponúkaná virtuálna realita výhoda alebo nevýhoda? Je to prostredie, kam dokonalý človek vstupuje len časťou svojej osobnosti… teda zatiaľ. Prečo tak radi odchádzame z tohto sveta z reality do virtuálnej reality? Ponúkam toto vysvetlenie: Nechceme sa jeden druhému ešte viac podobať alebo zažiť a žiť život niekoho iného?  Byť ako mediálne vyrobený „vzor“? Prečo? Veď každý z nás je jedinečný, doslova originálny jedinec, vytvorený v súlade so skutočnou realitou v skutočnom svete. Ja svoj život chcem prežiť v tejto skutočnej realite. Lenže ja už virtuálnu realitu cítim všade. Už je aj v nás ľuďoch. V našich deťoch. Je prítomná v našich podvedomiach, našich konaniach. Ovplyvňuje nás stále viac.  Každé naše myslenie, každé slovo je už v područí virtuálnej reality.  Smutný pohľad, ako „strašne a sladko“ je táto virtuálna realita prijímaná ľuďmi. Nevidíme či nechceme vidieť, že je to „smejúca sa beštia“. Smeje sa stále, stále viac.. Teda, aspoň podľa mňa…