Prišiel som, videl som, zvíťazil som, povedal Gaius Julius Caesar. Jar sa ozýva. Manželka ma pozvala na prechádzku. Krásna poľná lúka, množstvo rozličných kvetov všakovakých farieb, tvarov, výšok, veľkostí, o vôňach ani nehovorím. Dokonca aj zelená farba má milión odtieňov. Úžasné, čo dokáže príroda. V rôznorodosti je krása. Každá rastlinka vytvára neopakovateľný celok. Po lesnej ceste sa vynorila mladá trojica. Dieťa držalo v rúčke nádhernú kyticu. Prečo si vybralo práve tieto kvety?
Sledujem televíznu tlačovú konferenciu. Mladý muž vysvetľuje, prečo sa rozhodol pokračovať v „službe verejnosti“ nazývanej politika, ale už pod inou vlajkou. Ako inak. S úžasom počúvam, čo hovorí. Koľko máme volených zástupcov, ktorí si pomenili svoje politické tričká nie raz, dvakrát či trikrát… Asi im to neprekáža. Ako som dobre rozumel, na zdôvodnenie použil pozmenenú Platónovu myšlienku. Dovolím si napísať celú: „Čoskoro nám budú vládnuť tí najhorší z nás. To je trest za neochotu podieľať sa na politike.“ Samozrejme, každý z nás má právo byť volený. Spomenul som si pri sledovaní tejto tlačovky na svoje deti Sú v podobnom veku. Tak to si nechám len pre nich. Pre istotu.
Pripomínam si kyticu v malej rúčke… Nie sme my všetci voliči, občania tejto krajiny, také kvety na pomyselnej lúke? Veď aj tam všetky kvety nedorastajú naraz, v rovnakom čase. Raz za štyri roky si my sami vyberáme kyticu a odnesieme si ju domov, do vázy. Zdôrazňujem, raz za štyri roky. Chceme, aby nám zvolený výber kvetov voňal a okrášľoval náš domov čo najdlhšie. Ak sa kvety v kytici nedohodnú a nepochopia, že už zvädli a musia opustiť náš domov, bez milosti ich jednoducho vymeníme. Našich volených zástupcov nie. Imperatívny mandát, ten je len v knihách a politických poučkách. Možno v predvolebných debatách neparlamentných strán. Po zvolení do národnej rady sa pri vchádzaní cez bránu do poslaneckých lavíc zabúda na všetky sľuby… Asi je tam nejaká zvláštna sila, čo my neposlanci vôbec necítime, vôbec tomu nerozumieme. Možno. Alebo áno? Veľmi dobre rozumieme?
Nezabúdajme, že sa blíži náš vytúžený čas. Naše právo. Voľby. Ja zdôrazňujem, že naša povinnosť. Zopakujme to slávne Caesarovo „veni, vidi, vici.“ Príďme voliť. Videli sme, teda aspoň podľa mňa, už dosť. Verme, že teraz už zvíťazíme. Tak teda, aspoň ja určite. Ja si Caesarove slová osvojujem.
Celá debata | RSS tejto debaty