Stará ľudová múdrosť hovorí, za všetkým hľadaj peniaze. Bohužiaľ. Presne ako ďalšia: Odkedy Feničania vymysleli peniaze, nemusíš mi ďakovať. Taká bola moja prvá reakcia pri sledovaní správ, informácií, ktoré médiá prinášali v ostatných dňoch. Veľmi zvláštne informácie, tak aspoň pre mňa, jednoducho, informácie ktoré ktosi múdry nazval: Škatule, škatule, hýbte sa… Je to tak aj v skutočnosti? Alebo, nedajbože, horšie? Či zas niekto na to povie staré známe: Dobré ráno, stará mama?
Nie, nemám odvahu to tu napísať. V tomto zvláštnom a pre mňa už bláznivom svete nie. Ponúkam len svoju schopnosť sa s týmto stavom „vecí verejných“ doslova vyrovnať. Prijať ho a pochopiť. Stále mi to ide nejako ťažšie a horšie, ako si mám sám naordinovať „medecínu“ svojho vnútorného ja. Ako to bude zajtra, potom, po… Ako?
„Učiteľ“ mal dvanásť žiakov-mníchov. Raz im povedal: „Pôjdeme do veľkého mesta a požiadame o nocľah a stravu na jedinú noc v najkrajšom a najväčšom dome.“ Zaklopali a požiadali. Majiteľ, veľmi zámožný a bohatý človek, im odvetil, že sami majú málo miesta. Poslal ich do ošarpaného starého chlieva, ktorý už roky nepoužíval. Ani stravu im nedal, dokonca ich poslal napiť sa vody do rieky. „Učiteľ“ s pokorou prijal ponúknuté ubytovanie. Ráno pred východom slnka sa opýtal svojich žiakov: „Koľko máme peňazí?“ Odpovedali, že dosť. Zobral všetky zlaté mince a pri poďakovaní za nocľah ich dal majiteľovi domu.
Prešiel istý čas a „učiteľ“ opäť povedal svojim žiakom: „Ideme do iného veľkého mesta, ale požiadame o ubytovanie a stravu v tom najbiednejšom dome.“ Tak sa aj stalo. Chudobný majiteľ domu sa ich požiadavke potešil. Išiel si požičať peniaze, zabil vola a urobil pre nich kráľovskú večeru. Sám sa vysťahoval mimo svojho skromného príbytku. V dome nechal spať svojich hostí. Ráno pred východom slnka hovorí „učiteľ“ svojim žiakom: „Zapáľme tento dom“. Žiaci ho poslúchli a dom zhorel do tla.
Kým napíšem koniec, najprv dodám, že je to len a len príbeh. V kútiku duše verím, že tak by to malo byť a bude. Ani závisť ani nenávisť. Tak nejako by som to chcel vyjadriť. Len môj názor, na ktorý mám zatiaľ právo. Teda, aspoň dúfam.
Mnísi sa vrátili do svojho kláštora. Prešiel istý čas. Najmladší zašiel za učiteľom: „Učiteľ, nedá mi to, nechápem, môžem sa opýtať, prečo sme boháčovi, ktorý nás doslova odbil, dali kopu peňazí a tomu chudobnému, čo sa o nás dobre postaral, sme zapálili dom?“
Tu si sám, pred záverom príbehu, odpoviem na otázku v nadpise. Ja ich cítim. Ja áno. Ale, ako to už býva, pre istotu, jedným dychom dodávam, že možno mám nádchu a musím sa liečiť. To sa raz určite ukáže. Som o tom presvedčený.
„Učiteľ“ odpovedal svojmu žiakovi. „Tomu bohatému chýbalo presne toľko peňazí, čo sme mu dali. Začal obchodovať vo veľkom, zbankrotoval a je z neho bezdomovec. Ten chudobný, ktorému sme zapálili príbytok, pri odstraňovaní zhoreniska nájde obrovský zlatý poklad.“
Duchaplný príbeh. Mne sa veľmi páči. A vám?
Celá debata | RSS tejto debaty