politika súčasť života

      Budha pred asi 550 rokmi pred naším letopočtom: Tri veci  nemožno dlho skrývať –  slnko, mesiac a pravdu.

      Kosím  trávu v záhrade a snažím sa zabudnúť na realitu dnešných dní. Veľmi sa snažím, no súčasná situácia ma akosi premáha. V myšlienkach sa mi prelínajú prečítané články, blogy i relácie z rozhlasu a televízie za posledné dni. Neodbytne sa mi vracia diskusia, ktorú som si znovu prečítal, aj keď som sám sebe sľúbil, že už ju čítať nebudem. Hrôza, otras,  a ešte raz, doslovný  strach. Ospravedlňujem sa za výraz, no pre mňa  hnus. Toľko neúcty k inému názoru, toľko urážok, osočovaní, nadávok rôzneho druhu, poučovaní, takmer vyhrážok,  samozrejme, bez argumentov. Každý je odborník, každý je sudca, každý je zároveň sudca i kat. Bez milosti odsudzuje toho druhého na ten najvyšší trest.

      Poviete si, veď má na svoj názor právo, či nie? Absolútne právo, to áno, ale aj názor a  prípadný nesúhlas s iným názorom sa dá vyjadriť kultivovane, slušne. Zopakujem, slušne a s rešpektom k inému názoru.  Ako môže homo sapiens takto reagovať na názor iného človeka? Kde je rešpekt i pokora k inému názoru? Prečo sa to vytráca z nášho slovníka? Napadlo mi, čo k tomu ľudí vedie? Prečo tak reagujú? Uľaví sa im? Alebo je každý z diskutujúcich presvedčený, že má pravdu? Koľko tých právd je? Jedna, tisíc alebo 5,5 milióna? Je to zámer niektorých diskutujúcich vyhrocovať diskusiu až do krajnosti? Niekedy až zastrašiť a zároveň sa vytešovať, ale som mu dal… Nesmelo, len tak pre seba, si potichu odpovedám, pravda by mala byť jedna. Zároveň sa jedným dychom pýtam, kto ju označí, kto povie, že tá a tá pravda, táto konkrétna realita, je tá jediná a skutočná, pravdivá pravda? Kto bude mať tú pomyselnú pravdu? Diskutér alebo autor, ktorý napísaním článku túto diskusiu vyvolal?

      Ako čítam a sledujem, mám pocit, že u nás je veľmi veľa ľudí,  bohužiaľ, nielen medzi diskutujúcimi, ktorí tvrdia, že jediná pravda je tá ich. S pokorou a obdivom dodávam, že  im závidím. Ich silu sebavedomia a odvahu napísať, že len a jedine môj názor, moje videnie a hodnotenie sveta je jedine správne a  pravdivé. Dokonca si vedia v tom v horšom prípade, svoju pravdu  zdôvodniť, presadzovať a servilne ju vnucovať svojmu okoliu. Ako to bude pokračovať ďalej? Budeme si posielať výzvy na súboje? Alebo sa nedajbože rovno cez internet ostreľovať? Kam sme sa ako spoločnosť dostali? Nemoralizujem, len nahlas uvažujem. Spomenul som si aj na veľké a zvučné noviny spoza oceánu, tam napríklad diskusiu nemajú…

      Tu sa mi žiada, aj keby sa dalo o tomto písať donekonečna, uzavrieť to opäť Budhovou múdrosťou: Predtým, než začnete niečo hovoriť, spýtajte sa sami seba, či to, čo poviete, je pravda, či je to potrebné a či je to láskavé.