Aj tentoraz si pomôžem históriou, a dovolím si použiť skratku z čias starého Ríma. Doslova latinskú skratku slovného spojenia Senatus Populus que Romanus, v preklade senát a ľud rímsky. Aká hlboká myšlienka. Kedy si už konečne volení zástupcovia na Slovensku uvedomia, že sú naši, nami volenými zástupcami slovenského ľudu, ak chcete občanov, nič viac, ale ani nič menej. Čím častejšie sledujem politické, či celospoločenské dianie u nás, mám pocit, že by sme si mali pripomínať históriu. Chcem sa vopred ospravedlniť profesionálnym historikom, že nebudem používať presné čísla, len by som rád poukázal na minulosť a súčasnosť, ako sa dá z histórie ponaučiť, zobrať si príklad, prípadne porozmýšľať nad dôsledkami a príčinami súčasného stavu.
Pred asi 450 rokmi pred naším letopočtom mali všetky funkcie, vládu patrícijovia, to znamená potomkovia starých šľachtických rodov. Plebejci sa sťažovali (obrazne povedané), že sa nemôžu domôcť žiadnych práv, že vládnuca vrstva si rozhoduje podľa seba. Ako viem z jednej legendy, na protest opustili Rím a vysťahovali sa do blízkych vrchov a kopcov. Možno romantické, ale nanajvýš poučné. Boli medzi nimi remeselníci, obchodníci a dokonca aj plebejci, čo odmietli narukovať do povestnej Rímskej armády. V skratke, vládnuca vrstva čoskoro pochopila, že sa takto už vládnuť nedá, alebo jednoducho, komu by vlastne vládla, veď potrebuje všetky vrstvy obyvateľstva.
Tak na jednej zo vstupných brán do Ríma, bola údajne pribitá ceduľa, po uzatvorenej dohode medzi patrícijmi a plebejcami, ktorá obsahovala Zákony dvanástich tabúľ. Ako som si spomenul na tento citovaný príbeh, napadlo mi, či nie je už čas na odchod do okolitých kopcov. Samozrejme, a to zdôrazňujem, obrazne. Nie a ešte raz nie, odpovedal som si. Mám a predkladám iný návrh. Navrhujem, pravdaže, tiež len obrazne, použiť opačný postup, aby sa naši politici vrátili k nám. Kedy sa z kopcov a výšin vrátia späť k nám, k svojmu ľudu? Späť do pomyselného Ríma. Kedy naši politici pochopia, že majú moc, ktorá pochádza, je im zverená od nás, od ľudu, od občanov tohto štátu, ale len na krátky čas?
Pokúsim sa zájsť ešte hlbšie do minulosti. Traduje sa, že dávno žil veľmi bohatý a mocný vladár, ako to vždy na začiatku rozprávania býva, len nadišiel čas, keď si ľudia dovolili prejaviť nesúhlas s jeho rozhodovaním o všetkom a všetkých, bez absolútneho nezáujmu o názor svojich vlastných občanov. Tak sa rozhodol, aby upokojil vášne a náladu ľudí, že pri niektorých rozhodnutiach použije volených zástupcov spomedzi prostého ľudu. Pri najnovšom súde dal vyhlásiť, že hľadá súdneho úradníka a že povolí voľbu z dvoch ľudí. Nech si teda ľud vyberie sám. Hlas ľudu, hlas boží. Poznáte už z novšej histórie, dal si priniesť dve nádoby a dve kopy kamenia, čierneho a bieleho. Voľba na verejnosti prebehla. Potom si dal vladár odniesť obidve kamenné vázy do svojho paláca a vysypať ich obsah na drahý koberec. Chcel vedieť, aj vidieť voľbu svojho ľudu. Kopa čiernych kameňov bola väčšia, to znamená vôľa ľudu má konkrétneho víťaza. A tu by sme mohli skončiť. Občanom sa splnil sen, volili, prejavili svoju vôľu. Vladár má už len formálne vyhlásiť víťaza.
Namiesto toho sa panovník zamyslel, uvažoval a rozhodol. Ak ľud chce človeka s výrazným počtom čiernych kameňov, ja vyhlásim za víťaza volieb toho s menším počtom bielych kameňov. Tu je namieste otázka, prečo?
Rozmýšľajte a skúste si odpovedať sami. Ako by ste postupovali v takejto situácii vy?
Dopoviem, ako sa to končí v legende. Ak chce môj ľud toho, komu dal hlas, hovoril si vladár, nevyhoviem mu, rozhodnem sa proti. Určite chcú proti mne intrigovať, ale ja dosiahnem svoje. Zmením voľbu a vyhlásim za víťaza toho, ktorého si nezvolili. Povedané dnešným slovníkom, jednoducho sfalšoval slobodné voľby.
Dobre čítate, tak sa rozhodol a aj to uskutočnil. Vyhlásil víťaza, ľudia boli (aspoň dúfam) spokojní. Tu by som mohol skončiť a ponechať na každom z vás, ako sa s tým vysporiada. Dovolím si len pár svojich myšlienok.
Prečo o tom vôbec píšem? Pre jednu, pre mňa veľmi dôležitú skutočnosť, aby sme my voliči vždy veľmi zodpovedne, rozumne, s dôverou, áno, aj s pokorou, išli voliť. Nie je to len naše právo, ale dovolím si napísať, že aj naša povinnosť. Viem, že si mnohí poviete, čo ten píše, veď už ani nie je koho voliť! V podstate aj máte pravdu, ale nechcú niektorí (česť malým výnimkám) práve toto? Pri našom volebnom systéme sa rozdeľujú aj hlasy tých, čo nechodia, nepôjdu voliť. Ja voliť pôjdem. Ako ktosi múdry povedal, demokracia nie je ideálne zriadenie, ale zatiaľ ľudia nič lepšie nevymysleli. Tak aby si mohli aspoň zaspomínať na Platóna: Štát je natoľko dobrý, nakoľko má dobrú vládu.
Na druhej strane verím, že zvolení zástupcovia si budú vážiť dôveru získanú od nás, od občanov tejto krajiny. S pokorou sa s našou dôverou vyrovnajú, budú pracovať na prospech nás všetkých.
Chcem ešte veriť, že zodpovedne budú pristupovať k veciam verejným. Verím, že raz pochopia, že každé ich rozhodnutie sa týka občanov tejto krajiny, nás, všetkých vekových skupín, pohlaví, rodov, vrstiev, ale aj ich samotných. Verím, že je to pre nich česť a zodpovednosť zároveň. Pre mňa rozhodne áno. Musím na záver dodať, že pevne verím, že ich ani v myšlienkach a ani vo sne, a to doslova, nenapadne… niekde, mimo zraku verejnosti vysypať obidve pomyselné nádoby kameňov… a začať sa pohrávať s myšlienkou vladára
Celá debata | RSS tejto debaty