politika súčasť života

      Vraciam sa neskoro večer, presnejšie, veľmi skoro ráno zo služobnej cesty. Zvyk z minulého režimu, vždy sa snažím po dlhšej ceste doplniť palivo do nádrže auta, až tak ho  odstaviť. Náhlivým krokom som smeroval do vnútra čerpacej stanice zaplatiť. Po 400-kilometrovej ceste som chcel som byť čo najrýchlejšie doma. Moju pozornosť upútalo menšie autíčko nezvyčajnej farby, pod umelým osvetlením sa celé lesklo. Podvedome som sa otočil a nechtiac som si všimol poznávaciu značku. Pár písmen odkazujúc na „niečí status“. Usmial som sa, veď, ako sa hovorí, proti gustu žiaden dišputát. Vošiel som dnu, pri pokladni nikto, lebo obsluhujúci si mobilom cez sklo niekoho so zjavným vzrušením  fotili.

      „Prepáčte, len by som rád zaplatil.“

      „Počkajte, nevidíte, že prišla…“

      Nedali sa vyrušiť. Nechápal som. Nechcel som to komentovať, mal som toho dosť. Nevedel som, kto tá osoba bola, v živote som ju nevidel.

      Nedalo mi to a ráno som sa opýtal dospievajúcej dcérky. Ocko, ja ju na sieťach nesledujem, ale veľa mojich kamarátok áno, dostal som odpoveď. Spokojne som si vydýchol. Po rokoch viem, že mi moje dieťa neklamalo. Dlho som na túto skúsenosť nevedel zabudnúť. Vysvetlila mi, čo to je influencer, youtuber, follower… Znova som si vydýchol, ako som to teda dúfam pochopil, čo to je a ako to funguje. Rozumiem tomu, ale nechápem to. Viem, že to nezmením, stále som z toho prekvapený. Poviete, dnes je taký svet… Svet, ale sme my ľudia či nie? Ospravedlňujem sa, ja to chápem tak, že zo záujmu ľudí o jeho osobu, život, spomenutý influencer získava peniaze. Hovorím otvorene, že ich aj chápem, prečo to robia. Rozumiem, že na sebe popracovali alebo popracovali na nás? My sme na sebe popracovali? Ponúkam svoju vlastnú odpoveď. Bez mučenia ju prezradím, lepšie povedané  už ju  niekto za mňa sformuloval. Plne sa k nej hlásim. Kurt Cobain: „Chcieť byť niekým iným je plytvanie vlastnou osobnosťou.“ Nie, nemusíte s týmto názorom súhlasiť, len ho rešpektovať. Tak, ako aj ja rešpektujem ten váš. Demokracia je rešpekt k inému názoru.

      Spomenul som si na starý predrevolučný vtip: „Janko, ešte raz buchni dverami a silnejšie, aby susedia vedeli, že máme nové auto.“ Stačí? Je  „búchanie  dverí   automobilu“ na sociálnych sieťach to isté? Ako večný optimista verím, že nie, alebo áno? Je to tak? V čom je podstata záujmu o život iných, takých istých ľudí ako sme my? Rozumiem športovcom, spisovateľom,  spevákom, prípadne iným  umelcom,  dokonca aj politikom, predsa rozhodujú o nás… Zabúdame, že najprv my o nich, a potom sa čudujeme a neveriacky krútime hlavami. Tak ako to vlastne je?

   Záver? Hovorí sa, že ak nie si na sociálnych sieťach, ako keby si ani nebol. Osobne s týmto názorom nesúhlasím. Rešpektujem však tých, čo si myslia, že to tak je.