Touto múdrosťou, ktorú som si vypožičal od Francisa Bacona., by som rád nejako začal. Pokúsim sa vysvetliť, aj sám sebe, chápanie čítania novinových článkov, komentárov, názorov, ale aj diskusií pod nimi. Vysporiadať sa s tým. Dnes sa to tak moderne označuje, akože čítanie s porozumením. Poviete si, ten má ale odvahu, ten si teda trúfa. Ak to bude na nete, aj máte pravdu. Mám šťastie, že si tento text môžem sám zrevidovať. V poslednom čase som si všimol, ako sa krátka informácia, doslova zopár slov, maximálne pár viet, dokáže pretaviť na posúdenie respektíve odsúdenie autora, bez ohľadu na to, či sa zakladá na realite, bojím sa napísať, na základe pravdy, skutočnosti . Preberá sa automaticky, v súlade s princípom kolektívneho útoku na zdanlivého nepriateľa. Tým istým videním. To stačí. Argumenty? Za, alebo proti? Nie. Nie sú potrebné. Tie sa už veľmi dlho nevyžadujú, nepožadujú. Nie sú akosi dnes v „ móde“. Pre mňa nepochopiteľné a smutné zároveň. Vždy je dobre si kopnúť a najlepšie na celom „fronte“, všetkými nereálnymi zbraňami, kým je „korisť teplá“, zo vzduchu, z vody, ale aj osobnými výstrelmi priamo do tváre. To je jednoduchšie. Vo väčšine prípadov, ak je nepriateľ dosť „veľký“ sa použije aj atómová zbraň v podobe televíznej obrazovky. A aby si boli istí smrťou, zopakuje sa to aj niekoľkokrát. Tak, pre istotu, aby bol útok úplne dokonaný. Poviete si, nič nové. Ja tiež viem, že sa to už nezmení a s blížiacimi sa voľbami to bude len a len horšie. Rozumiem tomu, ale jedných dychom dodávam, že s tým dôrazne nesúhlasím. Poviete si, ako toto slovné spojenie ide dokopy? Robí sa to zámerne? Robí sa to z nevedomosti? Päťdesiat na päťdesiat ? Robí sa to z vedomosti a súčasne zámerne.
Ako veľmi by som chcel veriť, že nie. Akosi rátajú s tým, že ich predkladaný obraz, ktorý „mágovia virtuálnej reality“ vytvoria, budeme považovať za reálny, za skutočný. Preto opakujem, že pre mňa to absolútne neplatí a verím, že nás je viac.. Otváram oči aj uši, čo všetko sa dá, čo všetko sa môže, respektíve by sa nemalo… aj oni to vedia, ale čo už… Z jednej vety vytrhnutej doslova a do písmena z kontextu, dokážu vytvoriť a posúdiť (odsúdiť) a súčasne už aj popraviť, nie za ročnú, štvorročnú, ale celoživotnú prácu. Zhodnotia celý život. Z jednej fotky, tisíciny života, vytvoria celoživotný film a odvážia sa tvrdiť, že je to realita. Ich ponúkaná realita. Veria, že ich realite uveríme. Veľmi to chcú a niekedy mám pocit, že sú presvedčení, že to tak aj je… U mňa nie. Dokážem vidieť aj inú realitu, iný „film“, skutočný život a prácu človeka, na ktorého zaútočili a vybrali si ho, podľa zadania, podľa želania, podľa marketingu… Na želanie koho? Napadla vám rovnaká otázka, ako mne? Až toľko odvahy na napísanie odpovede nemám. Smutné, ale nie, nemám. Viem veľmi presne, že by som to vedel napísať. Možno by som sa ani nepomýlil a verím, že ani vy.
Záver? Veľmi sa mi tu hodí práve citát Arthura Schopenhauera : „Každá pravda prechádza troma fázami : Najprv je zosmiešňovaná. Potom je násilne odmietaná, nakoniec je akceptovaná, ako samozrejmosť.“ Nádherné, tak aspoň pre mňa.
Celá debata | RSS tejto debaty