politika súčasť života

      V starej Číne žil veľmi bohatý a majetný muž. Vedelo sa o ňom, že rád rozdáva nesplniteľné úlohy. Nestačil mu  jeho status bohatého človeka. Chcel byť múdry a mať moc, rešpekt a úctu. Všetko dokopy. Doslova.

      Tu odbočím, prešlo pár tisíc rokov, nepripomína vám to niečo? Z tej zrkadlovej  reality mi behá mráz po chrbte, tak tieto naše „ vlastnosti“ sú s nami asi na večné časy. Teda, pokračujem: I  vymyslel úlohu. Kto  vysoko v horách, pri vysokých  mínusových teplotách, vydrží celú noc, dostane obrovskú sumu peňazí. Každý, kto poznal tie  hory a v nich mrazivé, vetrom šľahané a zasnežené noci, vedel, že sa to nedá splniť. Jeden chudobný človek sa dopočul o tejto úlohe. Zašiel za „učiteľom“. Počul si o tejto úlohe? Rád by som to skúsil…Učiteľ mu povedal, v poriadku, pomôžem ti. Na opačnej strane hôr zapálim vatru, na tebe bude, aby si si dokázal predstaviť teplo, ktoré vyžaruje. Budeš ju vidieť len ako malý plamienok sviečky v diaľke, no musíš vycítiť teplo.  Tvoje vnútro ťa  ochráni. Tvoja vlastná sila ti pomôže.

      Spomenutý človek úlohu splnil. Keď preberal odmenu, boháč sa ho spýtal, ako to dokázal. Vysvetľoval mu, ako v diaľke videl ohník… Bohatý muž mu odmietol dať peniaze s odôvodnením, že porušil dohodu, nemal tam mať oheň. Neuznal argument, že oheň bol desiatky kilometrov ďaleko… Odišiel sklamaný a smutný. Zašiel za „učiteľom“, vyrozprával mu celý príbeh. Učiteľ mu povedal, neboj sa, boháč ti odmenu vyplatí. Asi o mesiac pozval všetkých dôležitých hodnostárov na večeru, na devätnástu hodinu. Učiteľ bol v širokom okolí známy svojou pohostinnosťou. Pozvaní sa doslova tešili na hodovanie. Všetci naraz dorazili na dohodnutý čas. Všade  rozvoniavali dobré a kvalitne pripravené pokrmy a nápoje. No hosťom sa nič nepodávalo. Okolo desiatej spomenutý boháč to nevydržal a išiel priamo k učiteľovi. Prečo nepodávaš jedlo? Čo sa robí? Krásne a lahodné vône tu cítiť a jedlo nepodávaš… Učiteľ boháčovi povedal: Ak si sa ty nenajedol z vône jedla z blízkej kuchyne, ako sa mohol človek zohriať z ohňa, z niekoľko kilometrov vzdialenej vatry? Boháč sa zamyslel.

      A mne sa nevdojak vnútila otázka. Kedy my, tu žijúci občania, ľudia vytvárajúci všetky hodnoty, všetky potrebné   suroviny a  potraviny, v pomyselnej, našej domácej kuchyni,  budeme požadovať nie vôňu, ale skutočné jedlo. Skutočnú potravu. Nebolo tých vôní už dosť? Ja by som si konečne doprial kvalitné jedlo. O sebe neviem napísať, či si ho zaslúžim, ale o spoločnosti hladnej a smädnej viem určite, že áno. Prosím, začnite podávať, nie zajtra, nie o týždeň, okamžite teraz, lebo už skoré raňajky budú podávané neskoro…Prosíme kvalitnú stravu, aby nám z podávanej stravy  nebolo zle. Nielen od žalúdka.  Dovolím si dopísať, že by ma zaujímalo, kto to jedlo vlastne  pripravuje, kto je skutočný kuchár ? Kto? Existuje  aj nejaký šéfkuchár?  Kde sa to všetko varí a pripravuje ? Kacírske myšlienky  respektíve otázky, poviete si, ale nedá mi, aby som ich nevyslovil.

      Príbehy, ktoré poznám, sa vždy končia tak, že dobro a spravodlivosť vyhráva. Zlo je rozpoznané a múdrosťou zakaždým porazené. Poviete si, aspoň tam. Ja verím, že nielen v príbehoch, ale môže sa to podariť aj v skutočnom živote.  Kto však vytvára a píše  naše vlastné príbehy? My sami. Máme slobodnú vôľu a tým možnosť sa   rozhodnúť.  Zlo neexistuje mimo nás, aspoň si to myslím.  Boháč predsa uznal, že sa mýlil a spomenutú výhru okamžite vyplatil. Hneď nato sa hodovanie začalo….