Túto, pre mňa až zarážajúcu, myšlienku vyslovil Mark Twain. Po jej precítení, prípadne prečítaní s porozumením, ako sa dnes moderne a progresívne hovorí, automaticky predpokladám, že zarazila aj vás. A nie je to náhodou aj tak? Je krátko po voľbách. Pozerám, sledujem, čítam, počúvam. Nestačím sa diviť. Poviem otvorene, s ústami dokorán. Ako to bude pokračovať? Čo ešte príde? Už je to vymyslené? Ako to ide v jednej pesničke, čo nás čaká, to nás neminie? Možno by som tu aj mohol skončiť. Zopakujem, je po voľbách. Po demokratických voľbách. Ľudia rozhodli. Hlas ľudu, hlas boží. Moc v tomto štáte pochádza od nás občanov. Či nie? Ešte jedny voľby? A ak nie, tak ďalšie? Prípadne referendá? Koľko? A ktoré prinesú ten správny a želaný výsledok? A teraz sa dobre opýtate. Aký je ten požadovaný, bojím sa napísať, správny výsledok? Taký, ktorý by uspokojil… Koho? Jednu časť tu žijúcich ľudí, druhú nie? A ak druhú, tak potom tú prvú nie? Tak kedy už budú obidve strany, možno ich je aj viac, spokojné? Moja odpoveď je: nikdy. Teda, skoro nikdy. Trúfol by som si presne napísať a predpovedať, respektíve vysvetliť slovné spojenie „skoro nikdy“. Kedy by bola spokojná len jedna časť, pričom by to znamenalo ako spokojnosť všetkých? Konečne by zavládol pokoj a zmier. To by bola pohodička. Bolo by to naozaj tak? Dôležitá je prezentácia pokoja, pohody a tých jedine správnych výsledkov volieb. Voľby teda boli. Tu to nechám úplne otvorené… Ľud rozhodol, ak chcete, rozdal karty. V zastupiteľskej nepriamej demokracii si my volíme našich zástupcov. Nesmelo dodávam slová, len tak pre pamäť: rešpekt a úcta k voličským hlasom. Ich významu. Dobre, už nič nepíšem, iba tak pre seba, čo ešte povedal Mark Twain: „Kedykoľvek zistíte, že ste na strane väčšiny, je čas zastaviť sa a pouvažovať.“
Tak tomuto pánovi skladám z hlavy svoj pomyselný klobúk. Ako je to u nás? Väčšina je menšina alebo naopak, menšina je väčšina? Alebo väčšina je väčšina a menšina je menšina? Alebo, kto je vlastne kto?