Týmto nepísaným, ale mysleným záverom všetkých mojich blogov od Senecu, by som dnes rád začal. Táto myšlienka je mi veľmi blízka, doslova ju preciťujem, preto sa ani nezdráham napísať to, s čím by som sa rád s vami podelil.
Sedíme s kolegami pri obede. Jeden z nich utrúsi, že v televízii už pozerá len relácie o zvieratkách, druhý, že bude aj on, lebo sa so ženou tak pohádali na politike, že každý spal sám. Pobavilo nás to, no, čo si budeme kaziť deň a náladu, lenže, zhodli sme sa, akosi sa od toho nevieme odosobniť. Chceme-nechceme, stále nás to dobieha. Naše, takmer dospelé deti to rozoberajú doma, prinesú svoj pohľad na vec zo školy, z práce vo veľkom meste… tak dookola. Už mám toho dosť, zakončí svoju reč každý z nás, a stačilo aj pri obede.
Neskôr popoludní som sa zamyslel. Pomôžem si starodávnym príbehom. Boli raz dvaja putovní mnísi, jeden novic, druhý oveľa starší. Pri jednej z ciest prišli k menšej rozvodnenej rieke. Na brehu stála krásna mladá žena. Požiadala ich, aby ju preniesli na druhú stranu. Mladý novic okamžite odmietol, veď podľa ich viery sa nesmel ženského tela ani dotknúť. Starší mních bez rozmýšľania vzal ženu na plecia a preniesol ju na druhý breh. Mladý ho s údivom sledoval a potom na to neustále myslel. Asi po týždni to nevydržal a s rešpektom v hlase sa opýtal staršieho, prečo to urobil. Ten mu s úsmevom odpovedal: „Ja som na tú ženu myslel desať minút, aby som ju bezpečne preniesol cez rozbúrenú vodu, a už som aj zabudol. Ty na ňu myslíš stále.“
Večer som si spomenul na debatu s kolegami. Porozprávam im tento príbeh, možno ich osloví. Treba alebo netreba myslieť denne na súčasnú politiku, na dnešné dianie okolo nás? Dá sa to? Nedá sa to? Nemá to zmysel? Otravuje nás to? Chceme to? Potrebujeme to? Zaujímajú našich politikov naše starosti, náš reálny život aj mimo predvolebných dní? Vedia, čo nás trápi? Chcú to vôbec vedieť? Takéto otázky sa mi donekonečna vynárali v mysli. Navrhoval by som, aby sme to urobili ako oni. Spomeňme si na všetko v deň volieb. V tú minútu, keď sa rozhodujeme, komu dáme hlas. Ak to stačí našim politikom, potom aj nám… Dobre, ak nie presne v ten deň, tak vtedy, keď sa rozhodneme, koho budete voliť. Spomeňme si na každý deň, na každé rozhodnutie, doslova na každú reakciu, každé slovo politika alebo politickej strany, koho chceme mať v parlamente. Nezabúdajme. Uzatvárame jedno volebné obdobie a zároveň tým istým rozhodnutím, vytvárame nové. Doslova. Parlament a každá vláda sme my, lebo sme im dali v zastupiteľskej demokracii náš hlas. Teším sa na najbližší obed s kolegami…