Na túto úžasnú myšlienku Rabíndranátha Thákura som si spomenul pri sledovaní informácií o „rýchlovznikajúcich“ stranách v našej „politickej záhradke“. Nezmieriteľné odhodlanie, doslova trúbenie do boja, ako sa vedia tí, jedine správni záhradníci popasovať s burinou. Presne vedia, ako to bude vyzerať, ako, kedy, čo presne budú sadiť, už dopredu vyberú kolegov-záhradníkov, dokonca presne predpovedia aj počasie, veď, aký problém. Presne určia, kedy sa bude čo zberať. Vedia aj to, kde porastie burina a ako s ňou naložia. A rozdelili si aj úrodu. Šikovníci, čo? Slová a slová, bohužiaľ, školené gestá, nepriama alebo ak chcete priama manipulácia. Ako ich dokázali takto pripraviť na stredných, možno už aj vysokých školách? Aké školy? Kde? To až niekedy inokedy…
Ako som si spomenul na svoju ozajstnú záhradu, napadlo mi, či aj oni nezakladajú novú? Či sa mýlim? Alebo sa snažia povedať, teraz začíname už naozaj odznova? Teraz je ten správny čas? Teraz to príde? Mne sa zdá, že už nejaký ten rôčik záhradníčia… Ja to viem. Vedia to aj oni? Vedia, že to vieme? Že sme to už videli a zažili??? Nechám to na vás. Ja však bez mučenia priznávam, že to vidím a nezabúdam. Vidím, v akom stave túto záhradu ponechali, ako sa k nej správali. Každý nech si urobí svoj obraz. Smutné je to, že táto záhrada patrí nám, obyvateľom, ktorí tu žijeme. Prečo na to zabúdajú naši záhradníci, žiaľ, neviem. Čo nechápem, prečo na to zabúdame my. Prečo nám stačia ich sľuby, o ktorých vieme, že sú to klamstvá? Prečo sa fyzicky, cez plot alebo ak chcete cez otvorenú bránu nepozrieme na skutočnosť na fyzickú realitu? Skúste to.
Záver? Priliehavý sa mi vidí citát Williama Shakespeara: „Keď sa hovorí o ľudskej hlúposti, každý človek myslí na tých druhých.“