Tak presne na toto som si spomenul. Na túto veľmi zvláštnu myšlienku, ktorú vyslovil prvý prezident Spojených štátov. Len otáznik som si dovolil doplniť. Dlhé dni, na radu mojich priateľov, som prestal sledovať domácu politickú situáciu. Pomohlo mi to. Asi som aj „omladol“. Mal som týchto prečudesných dnešných „vecí verejných“ akurát dosť. Odolával som kolegom v práci, ale aj známym. Stal som sa „dobrovoľným abstinentom všetkých politických správ“ a vrelo to odporúčam. Z času na čas takýto „detox treba absolvovať, doslova si ho dopriať. A u nás na Slovensku aj povinne. Tento víkend však moje „zlé ja“, moja chuť po informáciách ma zase dostali a zdolali. Nemám právo, ani som si ho nikdy neprivlastnil, niekoho poučovať, moralizovať či nedajbože kriminalizovať, prípadne aj súdiť. Vylievať vedrá špiny, urážky, osobné invektívy o posmeškoch nehovoriac bez dôkazov, prípadne relevantných informácií, ktoré by aspoň čiastočne dali základ spomenutej argumentácii politických súperov v diskusiách. Poviete si, veď o tom má byť aj táto politická debata, niekto povie, „politický súboj“. Nesmelo tvrdím, že nie. Všetko sa dá v rámci slušnosti, korektnosti. V čestnom súboji platia písané i nepísané pravidlá, televíznu debatu nevynímajúc. A moderátor by sa ako rozhodca mal snažiť, v maximálne možnej miere, o spravodlivosť. Nenadržiavať ani jednej zo zúčastnených strán, ba ani len sebe, lebo často už pri predstavovaní aktérov vidno, na ktorej strane „barikády stojí“. Svoje vlastné pocity by mal nechať v šatni. Teda, ak to dokáže a vlastne chce. Niekedy mám pocit, že sa mu až tak ani nechce a potom je v debate rozhodcom niekto iný. My sa stávame rozhodcami až pri voľbách. Ruku na srdce, čo všetko svojim odpúšťame. Všetko, a to doslova. Na súperovi vidíme aj vlások, hlasno kričíme až vrieskame, že ho tam má, aby to každý videl a vedel.
Tak som si povedal, že sa budem veľmi snažiť, aby som bol čo najspravodlivejší rozhodca, ak sa tento zápas skončí, respektíve skončil a hráme predlženie. Niekedy mám dojem, že hráči už nepotrebujú divákov ani rozhodcov a hrajú a hrajú, len tak asi pre seba. Tak sa im to zapáčilo, že zabudli, prečo a za koho nastúpili na zápas… Raz nás, ako rozhodcov predsa len budú potrebovať. Teda dúfam. Idem sa pozrieť na záznam svojho preferovaného tímu, na každú minútu zápasu, na každú akciu aj reakciu na akciu „nepriateľského tímu“, a vlastne, či je to ešte ten môj preferovaný tím. Nejako sa v tom strácam… čo vy? Chcem sa čo najlepšie rozpamätať, aby som sa vedel čo najlepšie rozhodnúť. Ja určite pôjdem rozhodovať. Mne zatiaľ pamäť slúži. Chvalabohu, nezabúdam.
Na záver, predtým ako odídem zas na dlhší „detox“, si dovolím krásnu vetu Williama Shakespeara: Neexistuje dobré ani zlé, všetko vytvárajú iba myšlienky.