Začnem citátom Marca Aurelia: „Konár, odrezaný od ostatných konárov, je odrezaný aj od celého stromu. Tak aj človek, ak sa rozíde s ostatnými, odíde tým aj od celej spoločnosti.“
Len malú poznámku, že áno, tento výrok si dovoľujem použiť na vysvetlenie a lepšie pochopenie myšlienky, ktorú chcem týmto písaním vyjadriť. Šoférujem, počúvam rádio. Zbystril som pozornosť pri „kampani“, že mlčať nie je zlato… veľmi sa mi to zapáčilo. Protispoločenská činnosť. Okamžite som si spomenul na Afriku..
Juhoafrická republika. Čakám na otvorené terénne vozidlo pred vstupom do národného parku. Safari. Teším sa, ako nám poukazujú levy, žirafy, zebry, divočinu. Tak, ako to pre turistov vedia robiť. Tak, ako to my turisti vieme prijať. Divadlo, bohužiaľ. Zanedlho sa objavil kráľ zvierat lev. Napadlo mi, ako spomínal kolega, čo mu dedo hovorieval, keď bol malý: „Synu, lev nemá na krku ceduľu, že je kráľ.“ Fakt musím kolegovi povedať, že sa jeho dedo nemýlil. Všetci sme vedeli, že prišiel kráľ zvierat. Pochopil som to okamžite. Pochopil som dedovu múdrosť, až ma striaslo. Tak sa nesmelo opýtam, prečo si niektorí z nás, na tú pomyselnú ceduľu píšu obrovskými písmenami:“ Som Lev „ ?A hrozne radi. Prečo? Básnik by napísal, viem, ale nepoviem. Len malá poznámka, Lev sa Levom narodí…
Jeden nemecký turista sa opýtal sprievodcu, ako to je, ak sa v prírode narodí biely lev, takzvaný albín. Spozornel som pri jeho vysvetľovaní, že v prírode nemá dlhú životnosť, je vylúčený zo skupiny. Dokonca, ako tvrdil, pri levoch sa stáva, že ostatné ho napadnú a zabijú. Tak ich pre istotu „presťahujú“ na iné miesto. Premiestnia ich do zoologickej záhrady, aby aspoň tam dožili svoj „iný“, biely život, keď ich vlastní vlastne nechcú, nepotrebujú. Doslova im ide o život. Zaujímavé a hrozné zároveň, aspoň pre mňa. Tu sa mi vnútila otázka. A čo my, ľudia, naša civilizovaná spoločnosť, čo sa „pasujeme“ za vrchol evolúcie? Ako sa u nás, na našom milovanom Slovensku, správame k „bielym jedincom?“ Odpoveď nechám na vás, len vám pripomeniem poľovnícku prípoviedku, ak chcete tradíciu.
Medzi slovenskými poľovníkmi sa traduje, že netradične zafarbené zviera, ak chcete albín, sa neloví. Patrí bohyni lovu Diane. V prípade, ak sa nedajbože uloví, má vraj dotyčný „smolu a nešťastie“ dosť dlhú dobu. Z rozprávania som počul, že to aj tak funguje. Samozrejme, môžem sa mýliť. Tak samotná príroda, si vybrala, bohužiaľ, na prežitie v džungli nesmiete byť iný. Prežitie väčšiny je priorita. Potom sa nesmelo opýtam, tiež ešte žijeme v džungli? Sme iní ako zvieratá? Nesmelo verím, že áno. Len namiesto krásnych mohutných stromov máme mohutné mrakodrapy? Chce naša spoločnosť vôbec mať bielych jedincov? Už sme na nich pripravení? Sme schopní s nimi žiť? Nebudú nám zavadzať? „Uložíme“ ich, ako spomínaných levov, niekam inam? Napríklad do zoo? Samozrejme tej pomyselnej. Alebo nedajbože skutočnej?
Viem, že sú a potrebujeme ich ako soľ. Viem, že teraz, dnes sa treba veľmi obzerať a hľadať, ale sú medzi nami. Možno ešte nemajú celkom bielu farbu, ale ich prefarbenie sa začína. Stane sa zázrak. Najkrajšie na tom je, že to vieme ovplyvniť. Čím viac ľudí priloží ruku k dielu, tým bude „zázrak“ rýchlejší. My sami vieme tento zázrak uskutočniť. My ľudia, vy, my, ja. Máme stále túto možnosť… Záver? Skúsim. Konfucius:“Poctivosť je cesta neba. Dosiahnutie čestnosti je cesta ľudí.“