Sedím pri kávičke o rozmýšľam o veľmi vážnych veciach. Spomenul som si na svoju mamku, ako sa ma veľa ráz opýtala, keď som sa akože učil, počas strednej školy, a pod fyzikou som mal „zaparkovanú knihu histórie“. Hrali sme doslova hru, ja som sa tváril, že to mamka nevidí a nevie a mamka, že to skutočne nevidí a nevie, ale pohľady, ktoré sme si vymieňali, svedčili o opaku. Keď sa niekedy mamka vracala z rodičovského združenia, len tak utrúsila: „Zase rozmýšľaš nad nesmrteľnosťou chrústa?“
Dopíjam kávičku, odrazu spozorniem, lebo v televíznej diskusii sa odrazu zvyšujú hlasy, namiesto rozprávania sa účastníci hádajú, urážajú a, nebojím sa povedať, nehanebne klamú. Bez štipky hanby, ako, povedal Friedrich Nietzsche: „Počujeme iba tie otázky, na ktoré vieme dať odpoveď.“ Dodávam, že je to smutné, lebo dnes už položená otázka je považovaná za útok na kolegu diskutujúceho. Vyslovenie otázky je stotožňované s nesúhlasom. Všimol som si to len ja? Mýlim sa? Nie je to hrozné a doslova strašné, kam sa komunikácia posúva? Pripomínam, skoro v každom blogu demokracia znamená diskusiu. Vy strpte môj názor, ja strpím váš. Každý názor, podávaný slušne, vecne v snahe riešiť daný, preberaný problém má právo odznieť. Verím, že v demokratickej spoločnosti aj ten nie správny názor (kto to určí, ktorá autorita) má svoje miesto v diskusii. To je právo na vlastný názor, na vlastné videnie sveta. A ak v diskusii si politik osvojuje právo urážať, vysmievať sa a presadzovať len a len svoj názor, svoju jedine správnu vec, je podľa mňa úplne mimo, a hraničí to až s aroganciou. Má vyznieť pokora, rešpekt k druhému názoru a silou svojich argumentov, silou svojho pohľadu, silou slov sa snažiť o pomyselnú svoju pravdu, svoje, ak chcete, malé víťazstvo v diskusii. Vždy sa má končiť s pokorou k inému pohľadu, inému názoru na riešenie problému. Fakt nerozumiem, ako sa niekto môže nazývať demokrat a pri položenej otázke ju zoberie doslova ako útok na svoju osobu. Alebo len servilný súhlas je demokracia sama? Nesúhlas, iný názor nie je už demokracia? Verím, že ešte nie.
Tak som sa zamyslel, že som asi mal čítať reálne učivo do školy, možno aj ja by som mal „zdravé sebavedomie“. Dokázal by som presvedčivo, bojím sa napísať to slovo, tak použijem nie argumentovať, ale tvrdiť to svoje, tú jedinú svoju pravdu, vydávanú za pravdu väčšiny.
Záver: viem, že by som mohol pokračovať donekonečna, ale žiada sa mi tu jednoducho skončiť to Konfuciom : „Ten, kto pozná všetky odpovede, nedostal všetky otázky“. Pre mňa nádherný záver.