Alber Camus, francúzsky spisovateľ: „Slobodná tlač môže byť dobrá alebo zlá, ale je nepochybné, že tlač bez slobody môže byť len zlá.“
Sedím v záhrade a vnímam jedny z posledných teplých dní. Končí jeseň. Mám pocit, že sa už príroda uložila k zimnému spánku…Zamyslel som sa ako rýchlo beží čas. Len veľmi nerád sa vraciam k smutnej realite, ale nedá sa jej vyhnúť. Každodenne, od rána do rána, doslova záplava informácií. Sledujem, teda, ak ešte vládzem a som schopný ich prijímať. Samozrejme, správy, o ktoré mám záujem, ktoré si moje ja, vyžaduje, kde mi môj vnútorný „kompas“ povie, to je, alebo nie je pre teba to správne. Kde mi môj pocit spravodlivosti, a ak chcete, moje svedomie, moje vedomie, moje poznanie sveta povie, čo chce či nechce vidieť, počuť, s čím súhlasiť a s čím nesúhlasiť. Verím, že mi moje vnútro povie, čo je, čo nie je pravda. Komu alebo čomu mám veriť? Poviete si, ak to tak nie je, ak sa mýliš, ak máš chybný kompas, potom čo? Moja odpoveď je: No a čo? Mám právo na omyl, či nie? Každý človek má právo na svoje omyly. Neviem, ale svojím rozmýšľaním neviem ublížiť nikomu inému. Verím, že právo na vlastné myšlienky mi ešte zostalo. Potom sa pýtam, prečo sa niekto druhý snaží svoje videnie sveta podsúvať ako jedine správne a pravdivé. Nechajte na mňa, na mojom slobodnom rozhodnutí, čo si chcem prečítať, komu a čomu veriť. Nestojím o vaše rozhodnutie, ale ako demokrat si rád vypočujem váš názor. Tak prosím, aj vy strpte môj. To je demokracia. Diskusia. Nie určenie, čo sa môže, alebo nemôže čítať, alebo nedajbože myslieť ?Prečo sa báť druhého názoru, prečo sa obávať inej myšlienky? Ak raz bude aj myslenie kontrolovateľné, a len jedno myslenie správne a pravdivé, sám sa prihlásim, a ako je dnes už moderné, udám sám seba… Nechce sa mi veriť, že žijem v 21. storočí, v demokracii, že sa musím nad takýmito základnými právami, až doslova povinnosťami tejto modernej spoločnosti, zamýšľať. Alebo práve preto? Kto, alebo čo rozhodne o „objektívnej realite“? Ak sa väčšina z vás, respektíve z nás, rozhodne takéto rozhodnutie prijať, som aj ja za. Vo svojom vnútri však do smrti budem proti. Som a budem proti.
Pozerám sa, ako zvyčajne, na televíznu debatu. Snažím sa o objektivitu, ako sa len dá. Ako vnímam argumenty politikov a otázky redaktorky, zamyslel som sa nad svetom dnešných dní.. Spomenul som si na dejepis, na históriu. Vybavili sa mi turecké boje u nás. Neviem prečo, ale spomenul som si práve na janičiarov, nové vojsko. Boli to regrúti, nasilu zobratí mladí chlapci z nemoslimského, porobeného obyvateľstva, systémom takzvanej „dane z krvi“. Tieto takmer deti boli podrobené dôkladnému vojnovému výcviku a tréningu. Boli absolútne a bezvýhradne oddaní svojmu sultánovi. Určité zdroje uvádzajú, že boli krutejší, surovejší, ako ich tureckí velitelia… Neviem, prečo som si práve na túto časť, aj našich dejín spomenul.