„Peter ideš na obed?“
„Idem, odpovedal som.“
„Tak ako? Čochvíľa tu máme voľby,“ začne kolega, „už nie je ani koho voliť,“ hodí do pľacu.
„Veď nám už niekoho vyberú médiá,“ pridá sa druhý kolega a sarkasticky sa usmeje. „Nie, nie, ja už voliť nepôjdem, som znechutený.“
Chcel som sa pridať, no zamyslel som sa…
Liptovský Mikuláš, niekedy v marci roku 1713, prokurátor Alexander Čemický dokončil obžalobu Juraja Jánošíka a podľa vtedajšieho práva žiadal jeho popravu, zavesením za ľavé rebro na železný hák. Legenda a hlavne sfilmované diela o Jánošíkovi, hovoria, že mohol dostať milosť, ak by o ňu požiadal, ale nepožiadal a údajne vyhlásil : „Ak ste si ma upiekli, tak si ma aj zjedzte!“
Spomenul som si na túto legendu, ako sa mi vybavila debata na spomínanom obede. Stále mi v mysli vírili Jánošíkove slová na popravisku. Tak to teda nie, vybavili sa“ zvláštne“ súvislosti s otázkou, možno do budúcej debaty pri obede. Nechcú naši volení zástupcovia od svojich voličov presne takúto reakciu? Nechuť ísť voliť. Doslova a do písmena znechutenie, aby sme ignorovali naše volebné právo, skôr by som povedal, našu povinnosť ísť voliť. Nechcú nás neúmyselne, bojím sa napísať, úmyselne, odradiť, aby sme nešli k volebným urnám? Nechcú nám vložiť do našich hláv, že aj tak sa nič nezmení, oni sa dohodnú… Najradšej by som zvolal, nie, neuverme im. Poďme voliť, a v čo najväčšom počte. Škoda, že to nie je povinnosť. V jednej krajine sa napríklad pri požadovaní pasu musí žiadateľ preukázať, že bol voliť, prípadne daňovým priznaním. Doslova, ak vy niečo požadujete od štátu, splňte aj vy niečo pre štát. Zaujímavé, však?
V našej nepriamej, takzvanej zastupiteľskej, ak chcete, aj reprezentatívnej demokracii je to tak. Volíme si svojich zástupcov. Viete, ako sa s hlasmi tých, čo nejdú voliť narába. Ako a k čomu sa pripočítavajú. Aj to je demokracia a náš volebný systém jedného volebného obvodu.
Juraj Jánošík mal zrejme svoj osud spečatený. A my? Som presvedčený, že máme inú možnosť. Nedovoľme, aby nás politici presvedčili, že inú možnosť nemáme, že oni za nás môžu rozhodovať. Moc politikov je naša moc. Moc pochádza od nás občanov, ich voličov. My im túto moc prepožičiavame a máme, aspoň by sme mali mať právo im túto „moc“ aj kedykoľvek odobrať.
Liptovský Mikuláš, v tom istom dni v marci roku 1713, kat sa chystá popraviť J. Jánošíka. Prizerajúci ľudia pokľakli. Jánošík sa katovi vytrhol z rúk a hlasno vykríkol: “ Hlavu hore ľudia“.
„Ideš na obed Peter?“
„Idem, počkajte ma.“