Ak by dnes nejaký politik vyhlásil, že základnou podmienkou dobrého života v obci je vláda zákonov, nie ľudí, jednoznačne by sme ho mohli usvedčiť z plagiátorstva. Napriek tomu, že to v štvrtom storočí pred naším letopočtom vyslovil Aristoteles, bez mihnutia oka ich opakuje kdekto…
Damokles bol dvoranom tyrana Dionýzia mladšieho v Syrakúzach. Veľmi ho vychvaľoval, obdivoval, doslova sa mu zaliečal. Dionýzius však vo svojom živote nepociťoval šťastie, pokoj, veľmi sa totiž obával o svoj život. Legenda hovorí, že raz dovolil okúsiť svoj „šťastný život panovníka“ práve Damoklovi. Zahrnul ho luxusom, bohatým hodovaním, drahým oblečením a doslova ho usadil na svoje miesto. No aby skutočne „precítil“ vládcov reálny život, jeho skúsenosti, dal mu nad hlavu zavesiť obrovský ostrý meč, na tenkom konskom vlase. Od tohto okamihu sa z Damokla úplne vytratil pocit radosti a šťastia. Nepociťoval nič iné, len obavy, strach z hroziaceho, veľmi blízkeho nebezpečenstva, ktoré „viselo na tenkom konskom vlase“. Už sa nevedel na nič iné sústrediť.
Budem sa asi opakovať, ale presne táto legenda sa mi vynorila v pamäti, keď som listoval v médiách na nete, samozrejme, len v tých správnych, overených a dovolených. Ak sa ma opýtate, aké sú to, odpoviem, že veď v súlade s jedným názorovým prúdom, len s jediným správnym názorom. Ako by som si dovolil čítať alebo, nedajbože, sledovať niečo iné, božechráň! Vidím, že sa smejete, aj ja, ale pritom mi tečú slzy veľké ako čerešne. Veľké pre smútok a červené od hanby, alebo zlosti, úžasu?
A v tejto súvislosti mi prichádza na um otázka: Vie naša vláda a zároveň my, voliči , kto komu zavesil nad hlavu ten pomyselný Damoklov meč? Je tam? Vidia ho, vidíme ho? Ak nie, prizrite sa lepšie. Ja ho vidím a doslova cítim všade, kam sa pozriem, a to doslova. Aj by som ho vedel presne popísať, je obrovský, veľmi veľký, ťažký a z oboch strán až nepríjemne ostrý. Je prítomný v každej vrstve spoločnosti, v ekonomike, politike, školstve, komunálnej politike, sociálnej oblasti, v morálke, zdravotníctve, priemysle… doplňte, ak som niečo vynechal. Jeho „pád“ by bolo počuť všade. Zem by sa zatriasla. Ak nedajbože dopadne… nechcem sa toho dožiť, ale, žiaľ, v mojom veku si to viem celkom dobre predstaviť.
Konský vlas na ktorom visí, je napnutý úplne do maxima, každú chvíľu sa môže pretrhnúť. Niekedy mám pocit, že sme si ho vlastne sami prichystali, dokonca si ho vlastnoručne brúsime, ostríme ostrie a zväčšujeme ho. Možno sa mýlim a veľmi-preveľmi by som si to aj prial.
Naozaj sme až takí nepoučiteľní? Konfucius v kontexte s Aristotelom: Pod dobrou vládou je chudoba hanbou. Pod zlou…