Začnem starou legendou. Veľmi dávno, niekoľko tisícročí pred potopou sveta, žila jedna civilizácia, plná harmónie. Ľudia si spokojne užívali život, ako plynul. Nepoznali sváry, hádky, závisť. Nevedeli, čo je hlad, úrodu zberali aj štyrikrát do roka. Dožívali sa šesťsto, i viac rokov, bez chorôb, bez starostí. S úsmevom rodili svoje deti a s úsmevom umierali. Dokonca si medzi sebou rozprávali príbehy, že údajne najstarší z nich si pamätali, ako medzi nimi žili bohovia. Ako to býva, bohovia sa vytratili a s nimi aj príbehy o nich. Ľudia na bohov zabudli. Raz Lož pozvala Pravdu, aby sa spolu okúpali v neďalekom teplom prameni. Pravda jej síce neveľmi verila, ale po odskúšaní vody súhlasila. Bola príjemne teplá a doslova krásne voňala. Obe si vyzliekli šaty a začali si užívať slasti pramenitej vody. Po chvíli pohody Pravda privrela oči. Lož vyšla z vody a obliekla si jej šaty. Ako to Pravda videla, vyskočila na breh, ale nemohla si obliecť šaty Lži. Hanbila sa vrátiť do sveta bez svojich šiat, zostala v prameni. Pomyslela si, že ľudia nebudú chcieť, nestrpia vidieť „holú“ pravdu… Pravdu odniesol prameň do hlbokého oceána, kde sa „kúpe dodnes“ A Lož? Tá chodí ešte aj dnes v šatách Pravdy…
Spomenul som si na tento starý príbeh, keď som v médiách zachytil myšlienku jedného pána, čo sa jeho meno nevyslovuje, o použití polygrafu, teda, akéhosi detektora lži pre svojich členov. Niekto sa pousmial, niekto ponadával… Moja reakcia bola s rešpektom, ako povedal klasik, čo sme si zvolili, to máme. Rád by som však doplnil, či je to vôbec reálne a možné. Síce, v tomto svete a teraz je možné všetko. Možno by sme si mohli aj my v sebe zaviesť vnútorný detektor lži, pevne verím, že každý človek ho má. Len, akosi slabšie pípa, slabšie vydáva svoje hlásenia, akosi je v pozadí, nepočúvame ho v dostatočnej miere, niekedy mám pocit, že vôbec. A to minimálne na začiatku a hlavne na konci volebného obdobia. Akú máme krátku pamäť, ako málo nám stačí, ako doslova vieme naletieť sľubom. Nevieme, možno nechceme reálne vyhodnotiť ich predvolebné sľuby a realitu, skutočné výsledky ich práce, ktoré nám podsúvajú za výdatnej pomoci niektorých médií. Politici veľmi rýchlo pochopili, kde je „sever“. Stačí byť na správnej strane takzvaného hlavného prúdu a už to ide samo. Smutné, ale ak im to prináša radosť, uspokojenie a pocit, že je to v skutočnosti takto v poriadku, nie som proti. Prijímam ich postoj, s obavami, ale ako demokrat prijímam. Možno majú pocit, že tento virtuálny svet bude raz aj reálny, neviem. Možno sa reálneho, skutočného sveta boja, možno si veria, že tak dokážu presvedčiť viac a stále viac ľudí. Mňa určite nie, ak majú pocit, že už len vyslovený názor prípadne myšlienka, ktorá nie je totožná s videním sveta ktorékoľvek politika, je automaticky označovaná za fejk. Prečo? Demokracia je diskusia. Viem, že mnohí si poviete, kde je hranica medzi názorom a klamaním? Neviem. V demokracii, tej skutočnej, má mať každý jedinec právo si myslieť, čo chce a aj to vysloviť. Múdra spoločnosť v pokoji a s pokorou počúva, vychováva, vzdeláva, pracuje na rozvíjaní sa seba samej, argumentuje, ak chcete presviedča faktami. Bojíme sa iného názoru? Inej, vyslovenej myšlienky? Verím, že nie. Sloboda slova by mala byť zaručená. Ak oponujete, že nie, tak aspoň sloboda myslenia. A ak aj tak, dovoľte mi aspoň snívať. Snívať slobodne, o čom, o kom chcem… Záver?
Nechám ho absolútne na vás. Len ponúkam citát Marca Aurelia : „Všetko, čo počujeme, je názor, nie fakt. Všetko, čo vidíme, je pohľad na vec, nie pravda.“ Aj moje písanie je môj názor, nie fakt. Ja si to aspoň priznávam…