Začnem, ak dovolíte, opäť citátom Antoine de Saint Exupéryho: „Odvaha nespočíva v slovách, spočíva vo voľbe.“ Veľakrát som sa zamýšľal, či systém našich volieb, kde je dominantné až preferované postavenie politických strán pred voľbami a následne pri zostavovaní kandidátov do volieb, je správne, jedine to orechové? Je niečo, čo funguje lepšie? A keď, je to pre súčasné Slovensko vhodné? Už je čas? Sledoval som rôzne televízne debaty a spomenul som si na tento výrok, veľmi múdry a pravdivý. Zamyslel som sa nad voľbami, ktoré máme po nežnej revolúcii. Ako to vlastne je? Aké možnosti voľby máme v našej spoločnosti? Slobodu volieb, v jednom veľkom volebnom obvode, v takzvanej partokracii, ktorá presne špecifikuje a odráža spôsob výkonu volieb samotných, volebného práva, spôsob kreovania a navrhovania jednotlivých kandidátov do jednotlivých volieb, prevažne politickými stranami, veľmi silným vplyvom predsedu tej ktorej politickej strany. A že ich máme na Slovensku požehnane, to ani netreba zdôrazňovať.
Viem, máme zástupnú demokraciu. Nepriamu demokraciu. Priamej sa akosi bojíme, alebo možno nenastal správny čas. Neviem, ale možno aj tuším, ako keby nás niekto pred samotným významom demokracia, pred spravovaním našich vecí verejných chránil, nebodaj obraňoval. A ak to tak, nedajbože, je, tak kto? Prečo? Zopakujem, máme zástupnú demokraciu. Už samotný výraz veľmi veľa napovedá. Ktosi múdry povedal, že demokracia nie je ideálna, ale zatiaľ sme nič lepšie nevymysleli, ale je to skutočne tak?
Spomeniete si na volebné lístky s menami kandidátov? Napríklad do Národnej rady SR z posledných volieb? Máte možnosť zakrúžkovať maximálne štyroch kandidátov, takzvané preferenčné hlasy, ale len na jednom hárku, tej ktorej, vami preferovanej strany, alebo hnutia. Akú veľkú „silu“, a to doslova, má predseda strany, alebo hnutia? Pozrel som si počty hlasov niektorých kandidátov, ktorí sa nejako ocitli v parlamente, napadlo mi prirovnanie, že niekedy v minulosti bolo viac ľudí na svadbe, ako hlasov, ktorými sa dostali do parlamentu. Samozrejme, v súlade s volebným zákonom. Tak to máme v našom volebnom systéme nastavené. Poviete si, no a čo? V duchu si pripomeňme aj hnutie zostavené z rôznych ľudí… Čo je lepšie? Čo by malo mať právo získať lepší výsledok, ak sa dá, overený praxou? Čo je, ak sa môžem opýtať, viac demokratické?
Nebolo by zaujímavé, aby sme mali napríklad osem volebných obvodov? Nie spomínaný jeden. Samozrejme, je to utópia. Prečo? Viete si predstaviť, že by sme, obrazne povedané, mali osem Janov, osem Petrov, osem Františkov, nie iba jedného, ako silného predsedu v hlavnom meste? Milé, však, ale zároveň aj vtipné? Možno by sa aj stalo, že by niekomu v danom regióne, alebo meste dedine, zazvonil telefón a ozvalo by sa, tu je predseda Jano, nemáte záujem kandidovať za nás? Máte dobré meno, dlhoročnú históriu, ľudia si vás vážia, priložte ruku k dielu, poďte do toho s nami. Bude to pre mňa, pre našu stranu česť. Utópia.
Odpovedám si, že už je ten správny čas na premenu utópie na realitu. U mňa už ten čas nastal. Vrátiť sa k realite, a to doslova. Nebolo dosť času pre virtuálnych politikov? Nebolo už dosť reklamných produktov? Virtuálnych politikov, absolútne odídených do svojho virtuálneho, predvolebného sveta, ktorý trvá a trvá… Ľudí, ktorí sa ani po získaní mandátu nevedia reálne vrátiť k nám, na zem. Jednoducho do práce. Len pripomínam, že je to na nás. Na nás voličoch. My sa rozhodujeme. My by sme im mali, ja poviem musíme, vystaviť účet. Nezabúdajme, trénujme pamäť. Veľa z nich, veľa z nás s tým počíta, že zabúdame.
Záver, ten si, prosím, domyslite sami, no nedá mi nenapísať myšlienku amerického spisovateľa Marka Twaina: „Keby voľby skutočne mohli niečo zmeniť, nedovolili by nám ich.“ Pevne verím, že to tak nie je. Alebo áno?