Ak dovolíte, začnem veľmi krátkym úryvkom z básne Andreja Sládkoviča, ktorá vyšla v Orlovi tatranskom, v roku 1845. Priznám sa, že som sa k tomu textu dostal úplnou náhodou, a vzhliadam k nemu s obidvom, úctou a rešpektom, aj keď nie som literárny kritik. Obdivujem silu myšlienok, ktoré som v básni našiel a pochopil ich úžasnú až mrazivú nadčasovosť pre súčasný stav vecí verejných.
Kdekto si dovoľuje vyjadrovať sa k voličom a podporovateľom jednotlivých politických strán s dešpektom, bez akýchkoľvek kritérií ich hodnotiť, či sú vzdelaní, nevzdelaní, takí či onakí. Dovoľuje si doslova posudzovať div až nie ich IQ. Ako bez dávky rešpektu a pokory predkladá znevažujúce komentáre, hodnotí právo na vlastný úsudok, na vlastné videnie sveta každého občana, každého človeka žijúceho v našej slobodnej krajine. Akým právom? So žiadnym „škatuľkovaním“ voličov zásadne nesúhlasím. Nerozumiem, a vlastne rozumiem, prečo sa znevažujú voliči akejkoľvek strany inou stranou. Kto však má patent na rozum? Oveľa viac verím v zdravý úsudok ľudí žijúcich v tejto krajine. Majú moju nevýslovnú úctu a rešpekt. Každý jeden, volič aj nevolič. Navrhujem, s pokorou počúvať hlas ľudí. Moc v našom štáte predsa pochádza od nich.
Všetci to vnímame predovšetkým z ponúkaných (vnucovaných?) mediálnych obrazov a výstupov o stave našej spoločnosti. Opisy, vyjadrenia rôznych politikov, politológov, o diskutujúcich už ani nehovorím. Hrôza a strach. Doslova. Každý ako keby si uzurpoval právo súdiť, posudzovať, odsudzovať, urážať, zastrašovať, tvrdiť, že ja mám ten správny názor. Ak sa iný názor nezhoduje s mojím, tvrdo a nekompromisne útočím, urážam, manipulujem, často bez znalosti vecí. Prečo? Kde je právo na názor, kde je hranica, kam by sa už nemalo zájsť? Kde je hranica manipulovania, až propagandy? V nedávnej minulosti, niekde v Európe také ministerstvo bolo… Alebo má platiť staré porekadlo, že stokrát opakovaná lož sa stáva pravdou?
Básnik, prekladateľ, literárny kritik, predstaviteľ slovenskej romantickej generácie. Tak, tu si dovolím prezentovať len krátky začiatok a koniec jeho básne. „Nehaňte ľud môj, že ľud je mladý, klebetárski posmievači!“ … ale nechaj mi národ bez hany, národ patrí k veciam svätým!“
Záver? Kto si prečíta celú báseň, pochopí…