Dnes by som vám rád porozprával príbeh, ktorý sa skutočne stal. Nabral som odvahu zverejniť ho. Nebudem písať a ani by som si nedovolil, nejaké závery, moralizovanie. Nechám na každom z vás, ako to na vás zapôsobí. Ak teda vôbec. Len dopredu žiadam, aby ste z pocitov, ktoré to vyvolá, nevinili mňa. Ja len a len príbeh píšem…
Mám známeho, ktorý pracoval vo veľkej spoločnosti. Vo veľkej, to znamená s niekoľko tisíc zamestnancami. Vyše dvadsaťdva rokov bol vo vedúcich, dnes by sme povedali, v manažérskych pozíciách. Mal pocit, že po celý čas ho mali ľudia radi. Viem, že mnohí krútia hlavami, ako môže byť niekto v riadiacej či riaditeľskej funkcii obľúbený, ako ho môžu jeho podriadení vnímať iba pozitívne. Všetci mu tvrdili, že je to skutočne tak.
Jedného dňa vážne ochorel a museli ho vziať do nemocnice.. Viem, že mnohým napadne známe porekadlo, zíde z očí, zíde z mysle. Aj áno aj nie. Keďže mal rád ľudí, nevybral si izbu, kde by bol sám, na vedľajšej posteli už ležal jeden pacient. Po bežných formalitách, ako to už býva, sa snažil nadviazať s ním nejaký rozhovor. Na prvý pohľad zistil, že ide o veľmi jednoduchého človeka a doslova veľa tém na debaty sa nedalo nájsť.
Po rokoch mi presne opísal, ako zle a nesprávne posudzoval stav svojich vtedajších životných postojov, pohľadov na realitu bytia. Z jeho rozprávania a skúseností som nadobudol pocit, že namiesto skutočnej životnej pravdy si radi podsúvame virtuálnu realitu, sme jednoducho náchylnejší jej uveriť, než sa pozrieť skutočnej pravde do očí.
Záver? Tak tu je. V nemocnici sa zdržali obidvaja dosť dlho. Pána riaditeľa prišla pozrieť manželka a deti. Ako sa povie, povinnú jazdu absolvovali i jeho dvaja kolegovia. Toho jednoduchého človeka chodilo denne navštevovať niekoľko desiatok ľudí. Celá obec, celý vidiek sa pri ňom vystriedal. A to doslova.
Tomu druhému bolo ľúto, koľko „jednoduchých“ ľudí denne vídaval. On si nevedel spomenúť ani na jedného z tých „svojich“…