Dovolil som si použiť výrok slávneho Homéra: Hlas ľudu – hlas Boží. Sledoval som v jednom médiu, ako elegantne na „hviezdnom„ aute priviezli podpisové hárky k Grasalkovičovmu palácu. Vojaci veľmi disciplinovane vykladali plné škatule pre pani prezidentku na kontrolu, ako káže zákon. Ako som to videl, zišlo mi na um, že vojaci mali mať biele rukavice, aj slávnostnú uniformu, a ešte mala k tomu hrať vojenská hudba. Prečo? Z úcty a rešpektu, to je moje vysvetlenie.
Pre mňa osobne to neboli len škatule s podpismi. Pre mňa je to vôľa ľudí, vôľa skoro 600 000 občanov tejto našej krajiny, ich osud, ich rozhodnutie, ich, podľa mňa, legálnej požiadavky. Navrhujem, ak dovolíte, s veľkým až obrovským rešpektom a pokorou sa vyjadrovať k takémuto obrovskému počtu podpisov. Doslova s absolútnou úctou a pokojom. Je to hlas ľudu, nás, občanov tejto krajiny. Živo si viem predstaviť ten obrovský počet občanov, ich životné príbehy, ich dennodenný život, ich absolútne právo, garantované v demokratickej spoločnosti, na ich vlastný názor, vlastné rozhodnutie. Ja by som, ako človek, toto ich právo s pokorou okamžite rešpektoval. Nie som právnik, to sa priznávam, ale čítať viem. Dovoľujem si citovať znenie zo základného zákona SR, Ústavy SR v článku 2(1): Štátna moc pochádza od občanov, ktorí ju vykonávajú prostredníctvom svojich volených zástupcov alebo priamo (koniec citátu). Demokracia, akú máme my, je takzvaná nepriama, cez volených zástupcov, ale v múdrych knihách píšu o akomsi vyššom stupni výkonu demokracie, demokratického práva, a to priamo. Priama demokracia. Jedným z hlavných nositeľov priamej demokracie je referendum. Nejdem sa púšťať do odbornej debaty, ako sa hovorí, traja právnici majú štyri názory, ale… Prečo sa politici boja hlasu ľudí? Ako získali svoju „moc?“ Predsa voľbami. Kto volí? My, občania tejto krajiny. Tak, kde je ten povestný pes zakopaný? Počúvam, že je to len akási pandemická únava, nejaký protest, vyjadrenie dešpektu k opatreniam v súvislosti s protipandemickými opatreniami vlády. Ja rešpektujem právo na názor, no nech je podoprený akýmkoľvek dôvodom alebo príčinou. Je to naša krajina. My rozhodujeme. My, občania nášho milovaného Slovenska. Apropo, tak aj zvládnutie pandémie, bolo veľmi „zaujímavé“. Prosím, porovnajte si štatistiky krajín s približným počtom obyvateľov ako u nás, napríklad Fínsko, Nórsko, Dánsko, s počtom hospitalizovaných a už nehovoriac o počte obetí. Bohužiaľ, u nás niekoľkonásobne vyššie. Záver?
Veľmi sa mi tu hodia Machiavelliho slová, ktoré napísal pred päťsto rokmi: Každý môže vidieť, ako vyzeráte, málokto vie, kým skutočne ste.