Z veľmi dávnych dôb, niekoľko tisíc rokov pred naším letopočtom, pochádza nasledovná legenda. Ľudia a bohovia žili spolu. Potom si bohovia vytvorili miesto pre svoje bytie, nazvime ho Zem. Bohovia tak milovali ľudí, že im ju ukázali. Ľuďom sa veľmi zapáčila a požiadali bohov, či by nemohli aj oni žiť na tejto Zemi. A bohovia i to dovolili. Prešlo niekoľko tisíc rokov… Boh Zeme sa začal sťažovať na ľudí, že ničia túto planétu, že si nič nevážia, doslova ju drancujú… Z láskavej legendy zostal iba smútok. Nejako máme, ako ľudia, nie príliš dobrú povesť.
Sedím v lietadle, z malého okienka sa pozerám vonku, do tmy. Vidím hviezdy. Premýšľam, aké je to lietadlo v tomto našom malom, maličkom priestore „zraniteľné.“ Nie je naša Zem, naša planéta, tiež pomyselným „lietadlom“, ktoré letí vesmírom? Určite nikomu, kto lieta, alebo bude letieť, nenapadne počas letu poškodzovať lietadlo. Použijeme ho na určitú dobu, určitý čas. Ak chcete, využijeme ho. S tým budete určite súhlasiť. Dáme si napríklad pohár vody, pohár vínka, využijeme služby, čo letecká spoločnosť na našej linke ponúka. Nikoho, verím, že nie, nenapadne poškodiť lietadlo, alebo jeho časť. Práve naopak, presviedča sa v duchu, že je v úplnom poriadku, aby šťastne doletelo na určené miesto. Tak ktorý rozumný tvor by sa usiloval o niečo iné?
Rozumný? Odpoveď je jasná, my ľudia. Prečo sa teda nesprávame k našej planéte, ako v tom pomyselnom lietadle? Ako dlho ju počas jedného života človek použije či využije? Aký je to pomer času k veku zeme, k veku vesmíru? To sa nedá ani len porovnať. Veď aj z lietadla po určitom čase vystúpime, niekto má dlhší let, iný kratší a zas nastupujú noví pasažieri. Presne, ako na našej planéte.
Zakaždým, keď si spomeniem na starú legendu, zíde mi na um, dokedy to asi môže trvať, kedy tá naša zem povie ľuďom dosť, stačilo, nevládzem. A potom čo?