Slovo, ktoré už počúvame veľmi dlho. V každom z nás vyvoláva rôzne emócie, obavu, strach, azda určitú úzkosť, a nebojím sa napísať, už aj zlosť. Myslím si, že z veľkej časti celkom oprávnene.
Karanténa nie je výmysel súčasnosti, dá sa vystopovať v dávnej histórii. Použijem novšie vysvetlenie zo 14. storočia, keď všetky lode pred príchodom do prístavu museli zostať na mori bez kontaktu s pobrežím tridsať, neskôr štyridsať dní. Všetky existujúce mestské štáty túto karanténu praktizovali. Aké jednoduché, praktické a funkčné. Aké múdre generácie ľudí pred nami tu žili. Nedá mi nespomenúť históriu čísla 40. Štyridsať rokov trvalo putovanie jedného národa v púšti, štyridsať dní trvalo jednému vodcovi, aby sa vrátil z vrchu hory v dnešnom Egypte s kamennou tabuľou k svojmu kmeňu, štyridsať dní trvá hladovka či pôst… A vráťme sa do dnešnej reality: na štyridsať dní sa vyhlasuje či predlžuje núdzový stav na Slovensku. Paralela viac ako náhodná?
Nezávidím našim poslancom, každý mal vlastný dôvod uchádzať sa o dôveru svojich potenciálnych voličov. Demokraticky sme im dali do rúk moc. V dávnych dobách sa kráľ v prípade potreby postavil pred svoj národ respektíve pred svoje vojská, vytasil meč, povedal svoje posolstvo a prvý cválal do boja. Dnes? Mám to napísať?
Každý súdny človek pochopí, že opatrenia s covidom sú absolútne potrebné a nutné. Táto karanténa má svoj význam, svoje opodstatnenie. Je to realita dnešných dní. Bohužiaľ. Chápem, že aj iné štáty s tým bojujú, a to doslova. Viem, že toho už má každý plné zuby. Aj ja. Narodila sa nám vnučka, má päť mesiacov, ale ešte sme ju nevideli. Rešpektovali sme odporúčania vlády, necestovali sme za ňou do iného okresu, ani do zahraničia, aj keď sa počas leta dalo. Sme ohľaduplní k iným ľuďom. Sú oveľa horšie príbehy, ktoré takto pozitívne, s nádejou nekončia. Sú príbehy ľudí, ťažko sa mi to píše, čo sa nemohli so svojimi blízkymi rozlúčiť. Nestáli pri nich. Nemajú nádej, že ich ešte uvidia. Tu niekde by som sa rád zastavil a požiadal každého politika, každého voleného zástupcu nás občanov, aby sa pokúsil zamyslieť, čo ktorým rozhodnutím robí. Žiadam, aby si vážili dôveru, ktorú od nás dostali, aby si vážili moc, ktorú majú od nás, ľudí, občanov tejto krajiny. Ako veľmi ich rozhodnutia ovplyvňujú životné osudy nás ľudí, každodenný život ich voličov. Bolo by dobré, aby s plnou vážnosťou nezabúdali, že ich rozhodnutia zanechajú svoju, a nie vždy pozitívnu stopu, ešte veľmi dlho aj po pandemickom období.
Mne chýba v tomto celom karanténnom období jeho „odkomunikovanie.“ Spôsob podania. Pozitívny príklad, ak chcete. Akási priama reč a pokrik „za mnou“. Tiež verím, že táto karanténa nebude trvať biblických štyridsať rokov….