Možno v takejto podobe, možno v inej, ale takýto príbeh z minulosti určite poznáte. Obyčajná viacgeneračná rodina žije svoj normálny každodenný život. Ženy boli doma, starali sa o domácnosť, o deti a o svojich starých rodičov. Otec sa vracia z práce a o chvíľu celá rodina zasadne k pekne prestretému stolu na večeru. Malý chlapec sa pýta otca, kde je dedo, prečo nesedí s nimi pri stole. „Vieš, syn môj, dedo je už starý, tak som mu vyrobil drevený tanier a večeria v kúte na chodbe. Ak by sedel s nami, pošpiní obrus a môže tanier rozbiť, už sa mu trasú ruky.“ Chlapec pokýval hlavou, že pochopil. Na druhý večer chlapec pri stole chýbal. Otec ho našiel v stodole, ako niečo stružliká z dreva. „Otec, robím ti drevený tanierik, ak budeš starý, aby si mal z čoho jesť…“
Zdá sa vám to triviálne alebo pritiahnuté za vlasy? V minulom texte som písal o trhline v spoločnosti. Dnes som pri sledovaní televíznych správ opäť spozornel. Určite som nebol sám šokovaný z reportáže, ako sa k starým ľuďom správajú v domove sociálnych služieb. Prišla mi na um hrôzostrašná predstava: Požiadam svoje deti, ak príde čas, aby ma dali do domova, kde ma nebudú biť a dajú mi najesť. Absurdná predstava? Strašné? Hrozné? Nie. Bohužiaľ, nie. Realita.
Kde sa takéto zlo v ľuďoch berie? Je to naša prirodzená vlastnosť? Zdedili sme ju od našich predkov pred tisíckami rokov? Neviem, nech múdrejší vysvetlia. No civilizovaná a humánna spoločnosť, ak chcete krajina v srdci Európy či Európskej únie, ako sa pýšime, sa takto nespráva. Toto sa nesmie tolerovať. Absolútne a rezolútne nie. Kde sa to začína? Kde sa to skončí? Už len takáto predstava je pre mňa úplne neznesiteľná. Spoločnosť, ja, vy, to nesmieme dopustiť. Kde sa stala chyba? Ak chceme meniť svet, začnime u seba. Ja sa o to snažím…