Dobrý deň, opäť si dovolím použiť na začiatok slová starých Grékov, a znovu Platóna: Dobré rozhodnutie spočíva v múdrosti, nie v číslach.
Pred časom som sa zúčastnil na pracovnej večeri. Ako to už býva, po oficiálnom začiatku sa už veľmi nedbá na hierarchiu a kolegovia sa medzi sebou bavia a „pracujú“ viac-menej „neúradne.“ Pri jednej takejto spoločenskej udalosti mi kolega porozprával vtip, o ktorom sa mi potom snívalo. Dopredu prezradím, že o nejaký čas som naň zabudol, no v istej chvíli sa mi jeho obsah nečakane pripomenul, doslova mi zaklopal na čelo.
Tak už vás nenapínam, tu je anekdota s podtextom čierna, pre mňa až priveľmi čierny humor. Priznám sa, že keď mi to kolega rozprával, mal som zimomriavky. V jednej nemenovanej republike prijali takýto sociálny zákon o odchode do dôchodku: „Pri dosiahnutí penzijného veku 65 rokov sa pripraví pre oslávenca nádherná oslava, doslova párty, samozrejme aj s muzikou, na náklady daňových poplatníkov a odovzdá sa mu vyznamenanie za zásluhy v prospech štátu, ktoré vykonal pre spoločnosť do dosiahnutia veku odchodu do dôchodku. Ráno oslávenca zobudia a hodia do priepasti…“
Na prvý pohľad strašné, až morbídne. Ale ozaj pre každého? Niekedy mám pocit, že nie. Len nedávno som si s úžasom prečítal názor voleného zástupcu nás občanov s vysvetlením neočkovania staršej skupiny našich občanov, lebo po dovŕšení 65 rokov už nevytvárajú hodnoty. Po prvom počutí mi napadlo, že je to fejtón alebo nejaký sci-fi žáner, a to doslova. No mýlil som sa. Bola a je to realita. Poklopal som si na čelo, spomenul som si na kolegov čierny humor a vzápätí som si položil otázku, kde to žijeme? Veľmi som sa snažil pochopiť túto myšlienku, lepšie povedané porozumieť názoru autora a priznávam sa, že k ničomu logickému som nedospel, lebo s takýmto názorom absolútne nesúhlasím. Každý z nás by si mal dávať pozor na svoje slová, ktosi múdry dávno povedal: Slová sú našou najmocnejšou zbraňou, môžu byť ostrým mečom, alebo hojivým balzamom. Alebo, ak chcete jednoduchšie, mlčať je niekedy zlato. Nepochopím, ako sme dospeli do takéhoto do stavu spoločnosti, kde vôbec niekomu niečo také napadne, a nie to dokonca verejne vysloví. Slová ako humanizmus, úcta, pokora, rešpekt, prajnosť sa úplne vytratili z našich slovníkov. Neviem prečo, ale mám pocit, že sme sa v nedávnej minulosti takto „zvláštne“ k našim seniorom nesprávali. V niektorých krajinách stále platí, že ak je niekoľko generácií pri spoločnom stolovaní, prví dostávajú najesť tí najstarší pri stole. Veľmi jednoducho to vedia aj odôvodniť: Sú najstarší najviac urobili pre danú rodinu, pre spoločnosť, to je dôvod, že si zaslúžia jedlo na tanieri ako prví, ako prejav úcty a rešpektu. Jednoduché, zrozumiteľné a podľa mňa aj pravdivé. Pochopili, že šediny a vek neprišli z večera do rána. Pri písaní článku sa zamýšľam, ako to je u mňa, už aj ja mám vnučky. Ruku na srdce, ako je to u vás, milí čitatelia? Kde sa tá pomyselná trhlina v spoločnosti začala, kde a kedy? Netrúfam si na túto, podľa mňa veľmi ťažkú otázku odpovedať. Ale poviem pravdu, začínam mať pocit, dojem, že by som to aj vedel. A čo vy, priatelia?
Naši seniori sa tu len tak nevyskytli. Pomáham sebe, aj vám vysvetliť, že tento vek si treba odžiť, tak, ako kto dokáže, ale aj nedokáže využiť ponúkané životné šance. Každodenné starosti, radosti, povinnosti, všetky životné dennodenné obyčajnosti nášho ľudského bytia. Koľko je to dní, nocí, rokov, desaťročí, pracovných úspechov, neúspechov, starostí, radosti o svojich milovaných. Tento svoj životný príbeh si seniori prežili medzi nami, spolu s našimi životnými skúsenosťami. Pri skončení pracovného pomeru a odchodu na zaslúžený (neviem, či toto slovo už nie je nemoderné) odpočinok, si každý takýto jednotlivec zaslúži úctu, vážnosť, rešpekt a u mňa aj obdiv. Aj my budeme, ak budeme mať to šťastie, starí. Nezabúdame na tento fakt nejako často? Máme žiadať mocných v tomto štáte, aby našich seniorov, naše babky, našich dedov, naše krstné a krstných, starých rodičov… nenechávali na okraji záujmov tejto našej spoločnosti? Lebo táto trhlina sa nebezpečne prehlbuje…